ONDREJ ZIMKA - Vynálezca leteckého dňa



V Galérii u anjela rozkvitli obrazy Ondreja Zimku všetkými farbami, hýria ako pestrofarebné horské lúky. Sú rovnako voňavé  a nespútane krásne. Je viac než isté , že hneď po narodení ho očarovala lesná víla alebo sudička, aby  ho navždy pripútala ku Kysuciam.  Vyznáva sa , že „Myseľ – neviditeľné puto nás ako pupočná šnúra spája s miestom, kde sme bosou nohou vstúpili na svet.“
Žiaden iný materiál nevyhovuje tak autorovmu naturelu ako drevo. Drevo a všetko drevené sa stalo magnetom pre pokrytie farbami a navrstvenie príbehov. Mnohé obrazy vyzerajú akoby si na nich vylámal zuby aj zub času. Ohlodané, povyrezávané, s nepravidelnými okrajmi. Drevené okná, dvere, okenice, dlhé neforemné kusy akoby vytrhnuté z plota aj z kontextu. Poničené a zvráskavené vypovedajú o svojom drevenom osude. Letokruhy sa menia na vrásky , madony šibalsky žmurkajú  borovicovými očami.
Ženy a bohyne, bez presných vymedzení, hraníc a deliacich čiar splývajú v jedno.  Zimkoe Madony pripomínajú viac pohanské modly ako svätice a éterické bytosti z chrámov. S láskou maľuje príbehy života, mystifikuje a poeticky vábi diváka k úletom takmer leteckým. Vynálezca leteckého dňa sa vznáša nad hlavami. V nadoblačných modrých výškach prelietajú anjeli ako kométy.
Nočná hliadka bedlivo stráži naše spomienky na  detstvo, stratené lásky a šťastne nenaplnené túžby. Postavy a postavičky veselo a chaoticky pobehujú v jarmočnom virvare.  
Spomienky, zážitky, rozprávania,  a sny splynuli do opojného maliarského predstavenia, ktorým nám autor dočista pomútil hlavu. Odchádzame do sveta, aby sme sa vrátili k sebe. Vraciame sa domov, aby sme vstúpili do veľkého sveta. Dedinskí proroci múdro predpovedajú štyri ročné obdobia a určite príde aj  Zimka. Výstava pod peruťami anjelských krídel potrvá do 24.11.2016
  
Pravidelne sa vracia do Turzovky, kde podporuje všetky kultúrne aktivity, maľuje krásne Kysučanky a vyznáva sa z tejto opojnej a nesmrteľnej lásky.
Citát z monografie – Vyznanie autora:

„ Hovorí sa, že maliari vnímajú svet ako deti. Sú prekvapení krásou silou rozprávkových citových zážitkov a dúhovo  očarujúcich skutočností. Vo svojich alchymistických dužinách vnímanú krásu premieňajú na sny. Ich farby voňajú životom. Vždy som obdivoval Gauguina, ktorý opustil rušný Paríž, aby našiel raj duše na Tahiti. Desať rokov po skončení školy som s úžasom zistil, že nemusím chodiť tak ďaleko, že môj raj srdca sú Kysuce. Že všetko to, čo mi chýbalo na maliarskej palete, je na dosah očí, srdca, vône a potechy ducha. Snažím sa maľovať farbami krvončin mojich pradedov, štetcami vyrastenými na grapách Vrchlineného, pokúšam sa tónovať hlbokými tieňmi beskydských lesov a jasom výšok jastrabích krídel. Maľujem tak, aby som raz, keď príde čas, vstúpil do svojich obrazov medzi svojich rodákov, do krajiny, kde nezapadá slnko. Preto je v mojich obrazoch toľko voňavých žien a medzi nimi aj najkrajšia Kysučanka....“ Ondrej Zimka




Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu