ONDREJ ZIMKA - Vynálezca leteckého dňa
V Galérii
u anjela rozkvitli obrazy Ondreja Zimku všetkými farbami, hýria ako
pestrofarebné horské lúky. Sú rovnako voňavé a nespútane krásne. Je viac než isté , že
hneď po narodení ho očarovala lesná víla alebo sudička, aby ho navždy pripútala ku Kysuciam. Vyznáva sa , že „Myseľ – neviditeľné puto nás
ako pupočná šnúra spája s miestom, kde sme bosou nohou vstúpili na svet.“
Žiaden iný
materiál nevyhovuje tak autorovmu naturelu ako drevo. Drevo a všetko
drevené sa stalo magnetom pre pokrytie farbami a navrstvenie príbehov.
Mnohé obrazy vyzerajú akoby si na nich vylámal zuby aj zub času. Ohlodané,
povyrezávané, s nepravidelnými okrajmi. Drevené okná, dvere, okenice, dlhé
neforemné kusy akoby vytrhnuté z plota aj z kontextu. Poničené
a zvráskavené vypovedajú o svojom drevenom osude. Letokruhy sa menia
na vrásky , madony šibalsky žmurkajú borovicovými očami.
Ženy
a bohyne, bez presných vymedzení, hraníc a deliacich čiar splývajú
v jedno. Zimkoe Madony pripomínajú
viac pohanské modly ako svätice a éterické bytosti z chrámov.
S láskou maľuje príbehy života, mystifikuje a poeticky vábi diváka k
úletom takmer leteckým. Vynálezca leteckého dňa sa vznáša nad hlavami.
V nadoblačných modrých výškach prelietajú anjeli ako kométy.
Nočná hliadka
bedlivo stráži naše spomienky na detstvo, stratené lásky a šťastne
nenaplnené túžby. Postavy a postavičky veselo a chaoticky pobehujú
v jarmočnom virvare.
Spomienky,
zážitky, rozprávania, a sny
splynuli do opojného maliarského predstavenia, ktorým nám autor dočista pomútil
hlavu. Odchádzame do sveta, aby sme sa vrátili k sebe. Vraciame sa domov,
aby sme vstúpili do veľkého sveta. Dedinskí proroci múdro predpovedajú štyri
ročné obdobia a určite príde aj Zimka. Výstava pod peruťami anjelských krídel
potrvá do 24.11.2016
Pravidelne sa
vracia do Turzovky, kde podporuje všetky kultúrne aktivity, maľuje krásne
Kysučanky a vyznáva sa z tejto opojnej a nesmrteľnej lásky.
Citát
z monografie – Vyznanie autora:
„ Hovorí sa, že
maliari vnímajú svet ako deti. Sú prekvapení krásou silou rozprávkových
citových zážitkov a dúhovo
očarujúcich skutočností. Vo svojich alchymistických dužinách vnímanú
krásu premieňajú na sny. Ich farby voňajú životom. Vždy som obdivoval Gauguina,
ktorý opustil rušný Paríž, aby našiel raj duše na Tahiti. Desať rokov po
skončení školy som s úžasom zistil, že nemusím chodiť tak ďaleko, že môj
raj srdca sú Kysuce. Že všetko to, čo mi chýbalo na maliarskej palete, je na
dosah očí, srdca, vône a potechy ducha. Snažím sa maľovať farbami krvončin
mojich pradedov, štetcami vyrastenými na grapách Vrchlineného, pokúšam sa
tónovať hlbokými tieňmi beskydských lesov a jasom výšok jastrabích krídel.
Maľujem tak, aby som raz, keď príde čas, vstúpil do svojich obrazov medzi
svojich rodákov, do krajiny, kde nezapadá slnko. Preto je v mojich
obrazoch toľko voňavých žien a medzi nimi aj najkrajšia Kysučanka....“
Ondrej Zimka
Komentáre
Zverejnenie komentára