Ján Berger – Esencia farby 

Kultivovaný, jemný, citlivý človek, dlhoročný profesor na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, umelec, ale aj organizátor vynikajúch výstav.  Maliar,  ktorý rozpútava  na plátne farebnú smršť. Hovoríme o vynikajúcom koloristovi. Vášnivo a nekompromisne diktuje farbám tvar, smer, intenzitu, prítomnosť a neprítomnosť,  vzájomné vzťahy. Bodky, čiarky, fľaky, škvrny, premaľby, podmaľby, chvenie – vibrácie. Základný princíp maľby tvoria vrstvy, vrstevnice. Najviac obstojí porovnanie s prírodným javom erupciou sopky, keď nová vrstva lávy vytvára nové a nové tvary, farby, štruktúry. Zvláštna, jedinečná, osobitá a svojbytná je Bergerova farebnosť. Nedá sa jednoducho popísať, ale na druhej strane je rýchlo a ľahko rozoznateľná. Má v sebe úžas nad javmi tohto sveta. Niekedy je dôležité kto z akého hniezda pochádza, tie k korene pôvodu, vlásočnice, tenké nitky spájajúce nás s detstvom a rodiskom, formujú naše postoje, názory, zažité skúsenosti. V prípade Jána Bergera to je  Český Tešín.  Toto jednoduché konštatovanie znamená  veľa  - drsný, severský kraj, mix jazykov a kultúr, násilne rozdelené mesto s bohatou históriou. Presne také ako o ňom spieva Jarek Nohavica. Otec  evanjelický farár, ktorý budoval Sliezsku evanjelickú cirkev,  pôsobil neskôr ako profesor teológie na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte. Mal už pred vojnou dobré vzťahy so slovenskými evanjelikmi Martinom Rázusom a E. Boleslavom Lukáčom. Prežil koncentračný tábor v Dachau a Osvienčime a s touto životnou traumou sa vyrovnával cez maľbu. Jeho práce sú uložené v Banskej Bystrici v múzeu SNP. Neskôr boli donútení celá rodina Presunúť sa do Bratislavy. Brat Roman Berger je významný hudobný  skladateľ, klavirista, filozof, esejista. Preto doma boli časté návštevy hudobníkov ako Ilja Zelenka. V takom silnom  intelektuálnom zázemí sa formoval jeho umelecký pohľad na svet.

Práve tam nachádzam prvotný impulz, zdroj južanského svetla až stredomorského  jasu v autorových
dielach. Náhle presťahovanie zo severu na juh Československa. Rovnako sa vyznáva, že v ateliéri  profesora Jána Mudrocha tak trochu vyrástli na poznaní francúzskeho maliarstva, ktorého tradíciu profesor v slovenskom maliarstve reprezentoval. Patrí k tým autorom, ktorý považujú čas venovaný maľbe za posvätný. Je to najlepšie čo môže obrazu venovať, v dnešnej dobe to vôbec nie je obvyklé (skôr naopak) Akoby čas bol nie fyzikálnou veličinou, ale etickou. Autor nás núti klásť si otázku: Môže byť rovnako emotívne zátišie, krajina, figurálne zobrazenie? Pri hĺbšom vnímaní jeho obrazov je odpoveď jasná.  Podľa mojej mienky je to mimoriadna schopnosť, neobvyklá a vzácna.

Mám rada stĺpy na jeho obrazoch, nie je dôležité či podopierajú stôl, most, čnejú do výšky alebo sú
súčasťou inej architektúry. Odrazu máme pocit, že držia celú ťarchu tohto sveta. Cítime, že jeden pohľad na obraz nestačí. Potrebujeme si starostlivo ohmatať očami, doslova ponoriť sa do neho, nastaviť senzory, pretože všetko dôležité sa odohráva pod povrchom. Niečo predznamenáva, čosi naznačuje, iné vyjadruje presne a neoddeliteľne intuitívne a citlivo. Vnímam maľby J.Bergera ako mnohoraké, mnohovrstevné, mnohotvaré. Kde zjavné je neviditeľné, podstatné na okraji, neuchopiteľné hmatateľné, významné nevypovedané na nás kričí. Jemné paradoxy bytia. Jednoznačná nejednoznačnosť, vedomé aj nevedomé, šifry tajomstvá. R. Fila jeho učiteľ zo Strednej umelecko priemyslovej školy ho nazval  senzitívom – je to skutočne vystižné a najlepšie definuje tvorbu autora.  Zvláštna modrá – pripomínajúca parížsku modrú, kráľovskú aj námornícku modrú, ale najviac sa podobá (približuje) k perzskej indigovej. Pomenovala som ju bergerovská modrá. Nebude  to náhoda, že autor ju bohato uplatnil v obraze Raj alebo Tichá noc (oltárny obraz pre Memorandový kostol v Martine)

„ Môj maliarsky pohľad na svet  vyviera z pohnútok pozitívneho videnia, ale tiež  z dôvery v jeho krásu a viery v nepremožiteľné bohatstvo a rozmanitosť jeho javov“. Hovorí o „ melancholickej neistote bytia“.

Henri  Matis: „ ale je možné, že zavesený obraz má v sebe určitú moc, ktorá z neho robí niečo také,
ako je fetiš...“ Dáva prednosť malým formátom, prečo ? Odpovedá vo svojej monografii: s. 134
Problémy formátu. Chvála malého formátu „Má čaro zvláštneho“  hovorí maliar „skôr vidíš výsledok., a keď maľuješ, musíš byť plne koncentrovaný, asi tak, ako kedysi stredovekí iluminátory...Veľký formát je chorobou dneška. Používa sa aj vtedy, keď naň nie je nijaký dôvod. Akoby sa rátalo so samou silou, s účinkom veľkosti, a to , čo sa maľuje akoby bolo vedľajšie... Akoby veľký formát poskytoval väčšie možnosti pre invenciu, v tom vládne až militantný postoj. „
Mnohé obrazy pripomínajú utkané koberce, vertikálne a horizontálne línie klopú na dvere abstrakcie,
ale skôr čosi tušené ako videné nás drží v realite. Stačí sa zahľadieť na obraz Srieň - stromy, konáre,
zima, mráz.  Odrazu máme silný pocit zimy. Obraz žlté tekvice je skvelým príkladom zátišia, kde autor okrem dominantnej žiarivo žltej tekvice použil ornament, kontrast, figúru  na dotvorenie celého
zátišia. Krehkosť čajníkov položených na zemi  je v kontraste s nadrozmernou tekvicou tróniacou na
stole. Prizerajúce sa figúry vyzerajú groteskne a vnucujú nám otázky. Kde má  kto a čo svoje miesto? Čo je podriadené a nadradené ? Čo býva v popredí a čo v pozadí ? Dojemne a presvedčivo to vyjadril Ľ. Hološka v monografii priateľ a rovesník  „ Maľba sa stáva nepretržitým farebným tokom zraňovaného i očareného vedomia. Lebo, ako som hovoril dávnejšie v súvislosti s Bergerovou maľbou, svet je slávnosť, ktorá nám od narodenia padá do oka a my  sa ju až do smrti učíme vidieť “.