Robert Bielik
Robert Bielik
Vysoké Tatry sa objavujú v slovenskom výtvarnom umení
už pár storočí. Pre súčasné umenie ich znovu objavil Robert Bielik. Nosnou
témou malieb nie je len príroda. Hľadá v nej stopy
človeka a človečenstva v nás. Čistota a majestátnosť hôr pôsobia na prvý pohľad
dojmom hlbokého pokoja.
Po hlbšom preskúmaní cítime znepokojujúce vibrácie,
s množstvom otázok a paradoxných výpovedí. Príroda v jeho stvárnení má neuveriteľnú silu katarzie. Nevytvára len
scénu, pozadie, kulisu života, ale ide o hlbokú symbiózu s bytím
človeka. Hory v podaní R.Bielika nadobúdajú ľudský rozmer. Tieto obrazy evokujú niečo čo v súčasnosti pôsobí ako
zakázaná návyková látka - harmóniu, pokoru a ticho. Sú absolútnym protipólom módnych obrazov, ktoré doslova
atakujú diváka, revú na neho svoje otrepané banality, ktoré už nikoho
nešokujú. Zároveň pripomína osobnosť Ladislava Medňanského, ktorý žil
a tvoril v tomto regióne po Tatrami. Celá výstava tak vyznieva ako pocta
Tatrám a L. Medňanskému. Ako pripomienka jeho génia sa často objavuje u autora
motív zajačika.
Robert Bielik je maliar, pedagóg, cestovateľ, spisovateľ
a úporný hľadač. Je to človek, ktorý zo všetkého najviac miluje slobodu
a vlastnú cestu. Ako inak sa dá označiť niekto, kto 10 rokov maľuje
a nič nepredá. Prudký zlom nastal až v roku 1998 keď sa jeho diela
prezentovali na výstave
Barok a súčasnosť – Stratený raj. Aj keď kritici mu
nikdy neupierali mimoriadne kvalitnú maľbu, nikto v tej dobe nemal chuť
maľbu velebiť a oslavovať. Prišiel úspech prijali ho nielen kritici, ale aj zberatelia
a národná galéria. Autora to však nezmenilo, ďalej chodí do svojho ateliéru-
dielne v montérkach pripomínajúc robotníka celého zastriekaného od farieb. Je to
nádenník umenia.
Tento
umelec má často kacírske myšlienky. Vo svojej monografií uvádza, že chce
maľovať pekné obrazy. To je v dnešnej dobe viac ako neprístojné. Nečakané
spojenia a nezlučiteľné súvislosti sú typické rysy tvorby autora. Výborná
znalosť maľby, štúdium techniky starých majstrov mu umožňujú hrať sa
s obrazom, vložiť do neho nevídanú energiu. Sám sa vyznáva, že obdivuje a skúma Rembranta, El Greca a Caravagia .
Vie
vizuálne verne a vierohodne zobraziť ľudskú figúru , prírodu aj
krajinu. Od vodnej hladiny po oblaky, ktoré tak radi obdivujeme. Snáď
preto, že nám pripomínajú ľahkosť bytia . Ježiško nad morom,
v lese, nad Veľkým Hincovým plesom, alebo najnovšie Ježiško nad
Magistrálou. Mystika spojená s hyperrealizmom.
R.
Bielik je autor s tichým smútkom v duši. Jeho štetec dokáže zachytiť mnohé
stupne bolesti a utrpenia človeka. Od ľahkých poryvov melanchólie
a nostalgie až po trýznivé obrazy smrti, zániku a rozpadu
ľudskej bytosti . O to viac fascinuje s akou ľahkosťou maľuje deti
v ich prirodzenej podobe, čistote a nevinnosti. Pohrúžené do
prítomného okamihu. Motív
ovečiek, vlkov a tigrov ako metafora boja dobra a zla, sa pravidelne
objavuje na plátnach autora ako malá biblická výpožička.
Magicky
a uhrančivo pôsobia Horiace plesá, malé plamienky, podobné tým nad hlavami
gotických anjelov zažínajú v nás svetlo záujmu. Veď možno osvetlenie nemá
tak ďaleko od osvietenia.
Na
záver mi dovoľte citát Rossetiho z knihy Umberta Eca - Umenie
krásy:
„Maľuj
len to, čo chce tvoje srdce, a maľuj čo najprostejšie, vo všetkých veciach
je Boh, Boh je láska“ Cítime, že autor
je s týmto posolstvom preraffaelistov dokonale oboznámený.
Robert
Bielik fascinuje diváka skvelou maľbou, doslova ho priklincuje k obrazu,
prinúti ho rozmýšľať a meditovať.
A to dokáže len silné a kvalitné umenie.
Komentáre
Zverejnenie komentára