Alena Adamíková



V Galérií u anjela vystavuje od 13.marca 2015 výborná slovenská figuralistka  Alena Adamíková.  Predstavuje nám autentické  ženské figúry, s jemným príklonom k portrétnej tvorbe. Zrelý maliarsky rukopis a permanentné zaujatie človekom je hlavným motívom výstavy. Zároveň už  dlhšie sa objavuje v jej  výtvarnom svete nová výrazná téma - obrazy  detí. Tváre a postavy sú ponorené do seba, často nevnímajú okolie, priam ho ignorujú.  Premýšľajú a prehrávajú si vlastné príbehy. Občas pôsobia ako zakliate, zastavené  v čase a priestore.
Maľuje dejiny vnútorného  bytia, kapitoly  ľudského snaženia. Hlboké  ponory do duše sú sondy zamerané na prežívanie reality cez hľadáčik toho čo sme zažili. Je senzitívnou  pozorovateľkou  a objaviteľkou v jednej osobe. Preciťuje každodennú realitu všedne, jednoducho až obyčajne.
Ponúka nám znepokojujúce  meditatívne zastavenia, bez zbytočného pátosu a príkras. Príbehy o nej, o nás, o ľahkosti a ťažkosti bytia, o hľadaní a nachádzaní o strácaní a zámernom odchode i návrate k sebe samému. Ak máte ten pocit , že aj Vám sa to stáva, autorka Vás správne inšpirovala.
Rada a často sa vracia k portrétom blízkych ľudí alebo autoportrétom.  Pohybuje sa od  vyhranene jasných čŕt až po ich zámerné zotieranie, strácanie, vymazávanie, možno ako symbol straty identity. Pričom využíva netypické uhly zobrazenia, zozadu, z nadhľadu, z výšky. Výborne sa jej podarilo zachytiť zvláštny svet detí s ich snivou plachosťou, detskou jemnosťou a často bezradnosťou s akou sa dívajú na nás dospelých.  Hľadá pod povrchom, za zjavným a viditeľným , to podstatné.
Je zrejme, že autorka si jednotlivé kompozície dôkladne premyslí, zvažuje výsledný tvar a formu.  Nezameriava sa na mechanické zobrazenie portrétov ako jednoduchej  vizuálnej podoby jedinca. Ponúka nám množstvo otázok.  Zneistí diváka a nechá ho samého dorozprávať príbeh, ktorý sama začala.
Je to skôr isté zrkadlenie, odraz v mysli autorky. Stužka vo vlasoch pripomína tenký pramienok krvi, čo dáva celému výjavu silný významový posun - jedinečný kontrapunkt. Miluje veľké formáty. Umožňujú jej dramaticky rozvíjať  príbehy plné paradoxov. Malé deti, alebo len ich tváre a hlavy v obrovských nadživotných formátoch  s priliehavým názvom Malí obri. Vyjadruje to čo často cítime, že deti majú priam gigantický svet fantázie a predstáv, do ktorého my  dospelí len ťažko nachádzame cestu.

Krehkosť a jemnosť, hlboká zaujatosť. Dá sa z tváre vyčítať akí sme? Čo sme na ceste životom zažili, objavili, čo nenávratne stratili, videli a pocítili. Čo všetko nás ovplyvnilo rozosmialo, potešilo krásou, múdrosťou, čo bolelo a neprebolelo? Čo vidno v našej tvári, je to len kamufláž a nič nehovoriaca maska?  V prípade autorky sú to emocionálne portréty, nie  ľahké pózy. Radšej namaľuje namiesto tváre krajinu, pozerá sa do svojho vnútra, má zavreté oči ,odvracia pohľad  alebo dokonca nasadzuje ľudským figúram hlavu zvieraťa. Nezostáva  iné ako konštatovať, že maľba jej pristane.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu