Alena Adamíková
V Galérií u anjela
vystavuje od 13.marca 2015 výborná slovenská figuralistka Alena Adamíková. Predstavuje nám autentické ženské figúry, s jemným príklonom
k portrétnej tvorbe. Zrelý maliarsky rukopis a permanentné zaujatie
človekom je hlavným motívom výstavy. Zároveň už dlhšie sa objavuje v jej výtvarnom svete nová výrazná téma - obrazy detí. Tváre a postavy sú ponorené do
seba, často nevnímajú okolie, priam ho ignorujú. Premýšľajú a prehrávajú si vlastné
príbehy. Občas pôsobia ako zakliate, zastavené
v čase a priestore.
Maľuje dejiny vnútorného bytia, kapitoly ľudského snaženia. Hlboké ponory do duše sú sondy zamerané na prežívanie
reality cez hľadáčik toho čo sme zažili. Je senzitívnou pozorovateľkou
a objaviteľkou v jednej osobe. Preciťuje každodennú realitu všedne,
jednoducho až obyčajne.
Ponúka nám znepokojujúce meditatívne zastavenia, bez zbytočného pátosu
a príkras. Príbehy o nej, o nás, o ľahkosti a ťažkosti
bytia, o hľadaní a nachádzaní o strácaní a zámernom odchode
i návrate k sebe samému. Ak máte ten pocit , že aj Vám sa to stáva,
autorka Vás správne inšpirovala.
Rada a často sa vracia
k portrétom blízkych ľudí alebo autoportrétom. Pohybuje sa od vyhranene jasných čŕt až po ich zámerné zotieranie,
strácanie, vymazávanie, možno ako symbol straty identity. Pričom využíva
netypické uhly zobrazenia, zozadu, z nadhľadu, z výšky. Výborne sa
jej podarilo zachytiť zvláštny svet detí s ich snivou plachosťou, detskou
jemnosťou a často bezradnosťou s akou sa dívajú na nás dospelých. Hľadá pod povrchom, za zjavným
a viditeľným , to podstatné.
Je zrejme, že autorka si
jednotlivé kompozície dôkladne premyslí, zvažuje výsledný tvar
a formu. Nezameriava sa na
mechanické zobrazenie portrétov ako jednoduchej vizuálnej podoby jedinca. Ponúka nám množstvo
otázok. Zneistí diváka a nechá ho
samého dorozprávať príbeh, ktorý sama začala.
Je to skôr isté zrkadlenie, odraz
v mysli autorky. Stužka vo vlasoch pripomína tenký pramienok krvi, čo dáva
celému výjavu silný významový posun - jedinečný kontrapunkt. Miluje veľké
formáty. Umožňujú jej dramaticky rozvíjať príbehy plné paradoxov. Malé deti, alebo len
ich tváre a hlavy v obrovských nadživotných formátoch s priliehavým názvom Malí obri. Vyjadruje
to čo často cítime, že deti majú priam gigantický svet fantázie a predstáv,
do ktorého my dospelí len ťažko
nachádzame cestu.
Krehkosť a jemnosť, hlboká
zaujatosť. Dá sa z tváre vyčítať akí sme? Čo sme na ceste životom zažili,
objavili, čo nenávratne stratili, videli a pocítili. Čo všetko nás ovplyvnilo
rozosmialo, potešilo krásou, múdrosťou, čo bolelo a neprebolelo? Čo vidno
v našej tvári, je to len kamufláž a nič nehovoriaca maska? V prípade autorky sú to emocionálne
portréty, nie ľahké pózy. Radšej
namaľuje namiesto tváre krajinu, pozerá sa do svojho vnútra, má zavreté oči ,odvracia
pohľad alebo dokonca nasadzuje ľudským
figúram hlavu zvieraťa. Nezostáva iné
ako konštatovať, že maľba jej pristane.
Komentáre
Zverejnenie komentára